ekologické postoje - ekologická morálka - životné štýly
- Potrebujeme ekologizovať naše životné štýly, vzdelávanie, aj naše podnikanie a verejnú správu
- potrebujeme efektívne a relevantné ekologické vzdelávanie a výchovu
- potrebujeme nové kompetencie pre 21. storočie
O ekologickej morálke a ekologických postojoch
Ekologická morálka
premenlivý,
historický a kultúrne podmienený súhrn hodnotiacich súdov, zvykov,
názorov, postojov, hodnôt, princípov, inštitúcií a noriem, ktorými sa ľudia
riadia vo svojom praktickom morálnom konaní vo vzťahu k prírode, životnému
prostrediu, k Zemi, biosfére. V ekologickej morálke ako normatívnom
systéme sa na individuálnej úrovni
konštituuje sociálna individualita (identita) človeka ako člena spoločenstva,
komunity. Na sociálnej úrovni (organizačnej, systémovej, globálnej) predstavuje
systém noriem, vzťahujúcich sa k prírode, životnému prostrediu
existujúcich v danej spoločnosti. Ekologická morálka ako kompetencia by
mohla znamenať nielen aktuálny stav mravného vedomia, ovplyvňujúceho mravné
vzťahy a konanie vo vzťahu k existenčným rozmerom nášho bytia; nielen súbor
princípov, noriem, pravidiel, ideí, intencií, ale aj (alebo najmä?) schopnosť
morálne usudzovať a morálne konať. Morálne usudzovanie, resp. morálne myslenie
zahŕňa jednak znalosť morálnych noriem, jednak spôsob uvažovania o morálnych
problémoch - je to spôsob, ako jednotlivec vníma morálne problémy a pokúša sa
ich riešiť (Lajčiaková, 2005, s. 17). Morálne usudzovanie aj konanie má stáť na
,,nových morálnych postojoch k prírode;
prijatie hľadiska ontickej a hodnotovej prevahy prirodzeného nad umelým; vedomé
úsilie o obnovu podmienok prirodzeného vzostupného vývoja biosféry" (Šmajs,
2006, s.139).
Ekologické postoje
Aj vzťahy k prírode sa utvárajú, rovnako ako naše postoje, v troch rovinách. Sú triadickou štruktúrou našich postojov k prírode[1]: poznávacia (kognitívna) dimenzia postojov, afektívna, resp. hodnotovo-orientačná (regulatívna) a pretváracia (konatívna) dimenzia našich postojov.
Vzťah k prírode, k Zemi, k okolitému svetu sa spája s procesom utvárajúcim sa v priebehu celého života človeka. Naše vnútorné podmienky (potreby, skúsenosti, morálna citlivosť, poznatky a určitá úroveň schopnosti reflexie a sebareflexie) sa dostávajú do kontaktu s vonkajšími podmienkami (prírodou) a realizujú sa vo vzťahu (v interakcii) obvykle cez určitú aktivitu. Vo vzťahu sa teda premietajú: myslenie, cítenie, poznanie, vôľa a zvyky.
Príroda je nositeľom vzťahu, živé organizmy a človek sú jeho účelom a dôvodom je prežitie. Vzťah k prírode sa, podľa môjho názoru, spája s nejednoduchým procesom jeho utvárania v priebehu života človeka.
Premenné, ktoré môžeme skúmať vo vzťahu k prírode sú (vychádzajúc z rôznych teoretických konceptov):
- atraktivita a oceňovanie prírody - prisudzovaný význam a intenzita záujmu človeka o prírodu, o určitú prírodnú lokalitu, bioregión, alebo kontakt s určitým prírodným prvkom;
- prepojenie s prírodou - jednak miera akou sa cítia ľudia prepojení s prírodou (pocit jednoty s prírodou) (Cheng - Monroe, 2012), jednak miera presvedčenia (self efficacy) o zvládnutí situácií v kontakte s prírodou;
- ekoetická senzitivita - ekologická senzitivita (ako empatia a starosť o prírodu); vnímavosť voči prírode; sympatie k prírode (affinity with nature), tzn. emočné väzby k prírode (In: Činčera, 2012).
Pri premýšľaní o vzťahu k prírode, ktorý je
dôležitým komponentom pri utváraní ekologického svetonázoru je žiaduce premyslieť
aj vzťah k miestu.