ekologické postoje - ekologická morálka - životné štýly

  • Potrebujeme ekologizovať naše životné štýly, vzdelávanie, aj naše podnikanie a verejnú správu

  • potrebujeme efektívne a relevantné ekologické vzdelávanie a výchovu
  • potrebujeme nové kompetencie pre 21. storočie

O ekologickej morálke a ekologických postojoch


Ekologická morálka

premenlivý, historický a kultúrne podmienený súhrn hodnotiacich súdov, zvykov, názorov, postojov, hodnôt, princípov, inštitúcií a noriem, ktorými sa ľudia riadia vo svojom praktickom morálnom konaní vo vzťahu k prírode, životnému prostrediu, k Zemi, biosfére. V ekologickej morálke ako normatívnom systéme sa na individuálnej úrovni konštituuje sociálna individualita (identita) človeka ako člena spoločenstva, komunity. Na sociálnej úrovni (organizačnej, systémovej, globálnej) predstavuje systém noriem, vzťahujúcich sa k prírode, životnému prostrediu existujúcich v danej spoločnosti. Ekologická morálka ako kompetencia by mohla znamenať nielen aktuálny stav mravného vedomia, ovplyvňujúceho mravné vzťahy a konanie vo vzťahu k existenčným rozmerom nášho bytia; nielen súbor princípov, noriem, pravidiel, ideí, intencií, ale aj (alebo najmä?) schopnosť morálne usudzovať a morálne konať. Morálne usudzovanie, resp. morálne myslenie zahŕňa jednak znalosť morálnych noriem, jednak spôsob uvažovania o morálnych problémoch - je to spôsob, ako jednotlivec vníma morálne problémy a pokúša sa ich riešiť (Lajčiaková, 2005, s. 17). Morálne usudzovanie aj konanie má stáť na ,,nových morálnych postojoch k prírode; prijatie hľadiska ontickej a hodnotovej prevahy prirodzeného nad umelým; vedomé úsilie o obnovu podmienok prirodzeného vzostupného vývoja biosféry" (Šmajs, 2006, s.139).

Ekologické postoje

Aj vzťahy k prírode sa utvárajú, rovnako ako naše postoje, v troch rovinách. Sú triadickou štruktúrou našich postojov k prírode[1]: poznávacia (kognitívna) dimenzia postojov, afektívna, resp. hodnotovo-orientačná (regulatívna) a pretváracia (konatívna) dimenzia našich postojov.

Vzťah k prírode, k Zemi, k okolitému svetu sa spája s procesom utvárajúcim sa v priebehu celého života človeka. Naše vnútorné podmienky (potreby, skúsenosti, morálna citlivosť, poznatky a určitá úroveň schopnosti reflexie a sebareflexie) sa dostávajú do kontaktu s vonkajšími podmienkami (prírodou) a realizujú sa vo vzťahu (v interakcii) obvykle cez určitú aktivitu. Vo vzťahu sa teda premietajú: myslenie, cítenie, poznanie, vôľa a zvyky. 

Príroda je nositeľom vzťahu, živé organizmy a človek sú jeho účelom a dôvodom je prežitie. Vzťah k prírode sa, podľa môjho názoru, spája s nejednoduchým procesom jeho utvárania v priebehu života človeka. 

Premenné, ktoré môžeme skúmať vo vzťahu k prírode sú (vychádzajúc z rôznych teoretických konceptov):

  • atraktivita a oceňovanie prírody - prisudzovaný význam a intenzita záujmu človeka o prírodu, o určitú prírodnú lokalitu, bioregión, alebo kontakt s určitým prírodným prvkom;
  • prepojenie s prírodou - jednak miera akou sa cítia ľudia prepojení s prírodou (pocit jednoty s prírodou) (Cheng - Monroe, 2012), jednak miera presvedčenia (self efficacy) o zvládnutí situácií v kontakte s prírodou;
  • ekoetická senzitivita - ekologická senzitivita (ako empatia a starosť o prírodu); vnímavosť voči prírode; sympatie k prírode (affinity with nature), tzn. emočné väzby k prírode (In: Činčera, 2012).

Pri premýšľaní o vzťahu k prírode, ktorý je dôležitým komponentom pri utváraní ekologického svetonázoru je žiaduce premyslieť aj vzťah k miestu.


© 2016 Andrea Klimková, Talinská 9,  Košice, 040 12
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky